Začiatkom augusta nadobudla účinnosť novela zákona o zdravotnej starostlivosti. Novela 267/2022 Z. z. do § 6 ods. 2 zákona o zdravotnej starostlivosti vložila novú druhú vetu, v znení: „Na poučenie osoby v jazyku národnostných menšín sa vzťahuje osobitný predpis.5aa)“. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazyku menšín (a k tomu naviazané podzákonné predpisy ako napríklad nariadenie Vlády SR č. 221/1999 Z. z.). Zákon o jazyku menšín síce stanovuje pravidlá pre uplatňovania týchto práv, no je treba povedať, že jeho režim je smerovaný primárne na oblasť verejnej správe a obávam sa, že je ťažkopádny pre realizáciu občianskoprávnych vzťahov.
Od 1.augusta 2022 ustanovenie § 6 ods. 2 znie takto: „(2) Ošetrujúci zdravotnícky pracovník je povinný poskytnúť poučenie zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť pre informovaný súhlas a primerane rozumovej a vôľovej vyspelosti a zdravotnému stavu osoby, ktorú má poučiť. „Na poučenie osoby v jazyku národnostných menšín sa vzťahuje osobitný predpis.5aa Ošetrujúci zdravotnícky pracovník je povinný zaznamenať v príslušnom elektronickom zdravotnom zázname v elektronickej zdravotnej knižke informáciu o tom, či
a) bolo osobe poskytnuté poučenie,
b) osoba odmietla poučenie,
c) osoba udelila informovaný súhlas,
d) odmietla udeliť informovaný súhlas alebo
e) osoba informovaný súhlas odvolala.“
Jednoducho vyzerajúce nápady (hoci majú legitímny cieľ) môžu žiaľ predstavovať aplikačnú katastrofu. Predpokladáme, že cieľom zákonodarcu bolo zabezpečiť, aby pacient idúci „pod nôž“ dostal informácie o povahe, rizikách a dôvodoch vedúcich k zdravotnému výkonu v takom jazyku, ktorému rozumie. Určité obavy vyjadrujeme k tomu, že sa (inak legitímny) záujem urobiť všetko preto, aby pacient rozumel informáciám o výkone, do zákona vložil ako zákonná a explicitná povinnosť poskytovateľa. Dobre vieme, že porušenie povinnosti je spojené s negatívnymi následkami, v tomto prípade to zjavne nebude inak. Ďalší rozmer komplikovanej vykonateľnosti spočíva v tom, že poučovacia povinnosť nie je autonómnym záväzkom, ale naopak súvisí s mnohými ďalšími „paragrafmi“.
Zatiaľ je ťažké odhadnúť konkrétny rozsah zásahu novým režimom. Preto si dovolíme uviesť len otázky, ktoré sa novej právnej úpravy dotýkajú a ktoré neradno podceniť. Najprv by sme chceli upozorniť na pravidlá zapisovania do zdravotnej dokumentácie (§ 19 ods. 2 písm. b/ v spojení s § 21 ods. 3 písm. b/). Zákon zaväzuje poskytovateľa, aby do zdravotnej dokumentácie zapísal aj obsah poučenia. Znamená to, že každé poučenie osoby, ktorá má v zmysle zákona 184/1999 Z. z. o používaní jazyku menšín právo použiť jazyk menšiny, musí byť v zdravotnej dokumentácii zaznamenané v jazyku menšiny, ktorým osoba hovorí? Ak nebude, znamená to, že poskytovateľ porušil povinnosť viesť dokumentáciu správne? Ak bude poskytnutie takejto zdravotnej starostlivosti kontrolovať Úrad pre dohľad a poučenie nebude v jazyku menšiny, tak to úrad vyhodnotí ako porušenie zákona? Kto bude vyhodnocovať, či poučenie v bulharčine je zrozumiteľné a dostatočné (bude mať ÚDZS prizvaných tlmočníkov)? Predstavme si, že pacient, ktorý mal právo byť poučený v jazyku svojej menšiny (a nebol) bude ex post namietať, že nepoznal riziká spojené so zákrokom a pokiaľ by o nich bol zrozumiteľne (vo svojom jazyku) poučený, tak by daný zákrok nepodstúpil. Bude súd v takom prípade (ináč skvelý) informovaný súhlas v slovenskom jazyku (podpísaný pacientom), ktorý mu poskytovateľ predloží, posudzovať ako správny a zákonný? V každom prípade, je vhodné, aby si poskytovatelia zistili, či a v akom rozsahu sa na nich bude nový režim vzťahovať a na aké poučovacie modality by sa mali pripraviť. Uvidíme, čo to prinesie v praxi.
